Spomínaš si ešte na svoje streamovacie začiatky?
Na začiatky spomínam s úsmevom na tvári. Najprv to bolo o tom, že som si sčasti nebol sám sebou istý, ale to sa postupom času popri streamovaní zmenilo. Koniec koncov, bola to pre mňa konfrontácia s realitou. Videl som, ako vplývam na ľudí, vypočul som si rôzne pozitívne aj negatívne komentáre a dokázal som sa preniesť cez vlnu kritiky. Začal som sa zlepšovať, ľudia ma spoznávali a celkovo to napredovalo nenásilnou formou.
Počas streamovania som sa stretol s rôznymi výzvami. Po ich prekonaní som mal možnosť o niečo lepšie sa spoznať a posúvať svoje limity. Nielen ja, ale i ostatní sledovatelia tieto zmeny vnímali spolu so mnou, a tak aj oni mali možnosť si z toho niečo zobrať, poprípade sa inšpirovať alebo poučiť z mojich chýb. Takouto aktivitou bola pre mňa napríklad Amerika. Rovnako aj Donatour 2019 je pre mňa veľkou výzvou, na ktorú potrebujem veľa odhodlania a sebadôvery. Osobnostne ma streamovanie neuveriteľne posúva vpred, a tak má pre mňa obrovskú hodnotu.
Čo pre teba znamená streamovanie?
Streamovanie pre mňa predstavuje predovšetkým slobodu. Slobodu prejavu, slova a emócií. Celkovo je to prežívanie nejakého prítomného okamihu spolu s ostatnými, keď si navzájom odovzdávame skúsenosti. Pre mňa je to aj médium inšpirácie pre druhých a ukazovanie možností. V roku 2015 bol pre mňa streaming únikom pred samotou, keďže som sa v tom čase rozišiel s frajerkou. Rozoberal som s ľuďmi rôzne témy, streamoval som hry a neskôr som v tom začal vidieť aj iné možnosti.
Nebojíš sa toho, že odhaľuješ svoje súkromie ľuďom, ktorí často zostávajú v anonymite?
Celkovo je tvorba streamov jednosmernou aktivitou, a teda s tým počítam. Nevidím to ako odhaľovanie svojho súkromia, skôr to vidím ako zdieľanie skúseností, rozhodnutí a môjho pohľadu na svet s ostatnými, ktorí si z toho môžu zobrať to svoje. S niečím sa môžu stotožniť, s niečím iným zas nesúhlasiť. Jednoducho si vytvoria vlastný obraz o mojej realite, aby si ju mohli porovnať s tou svojou. To, či sú v anonymite alebo nie, mi vôbec neprekáža. Práve naopak, teší ma, že si môžu môj obsah vychutnávať v bezpečí a bez opustenia svojej komfortnej zóny.
Uvedomujem si, že ak to chcem robiť takto necenzurovane, tak s tým prichádza cena v podobe odhalenia určitého množstva súkromia. S týmto rozhodnutím som kompletne stotožnený a neprekáža mi to.
Ako vnímaš tému kyberšikany u nás?
Tému kyberšikany registrujem. Je okolo nás a stretol som sa s ňou aj ja – či už v minulosti, alebo teraz. Netrvalo krátko, kým som sa s ňou vyrovnal. Boli to dlhé mesiace, dokonca niekoľko rokov, kým som sa dokázal stotožniť s tým, že tento jav je v online prítomný a len tak neodíde. Musíme sa s tým jednoducho vyrovnať.
Kde je podľa teba hranica medzi neškodným doťahovaním (hejtovaním) v online priestore a šikanovaním?
Či už sú to osobné problémy ľudí, ktorí sa nestotožňujú s tým, kto ako žije, alebo sú to iné dôvody – priznám sa, na túto otázku je ťažké odpovedať. Hranica je priamo udaná od úmyslu konkrétnej osoby. Za neškodným hejtovaním sa dokážu skrývať niekedy iba uštipačné formy komentárov na osobné pobavenie, inokedy používanie kritiky najmä na vyjadrovanie určitého typu nenávisti. Šikanu vnímam ako viac osobnú alebo priamejšiu formu hejtu jedincovi orientovanú napríklad na jeho osobnostnú stránku s cieľom systematicky ubližovať.
Vidíš nejaký vzorec, podobnosť medzi tými, ktorí šikanujú najviac?
Áno, určitá podobnosť tam možno je. Uchytiť túto otázku jednou vetou, poučkou alebo vzorcom by nebolo správne. Tým spoločným menovateľom môže byť to, že sa nedostatočne poznajú alebo majú nedostatočné poznanie o sebe samých. Či už je to spôsobené tým, že sa nestotožňujú s realitou, alebo mali nedostatočné uvedenie do života prostredníctvom rodičov, alebo to bolo spôsobené dlhodobým neakceptovaním. Takíto ľudia väčšinou potom strácajú prehľad o tom, čo je v poriadku a čo nie. Buď s niečím nesúhlasia, alebo niečo iba nemajú radi, respektíve skúšajú, čo by sa im mohlo zapáčiť a čo, naopak, nie. Veľkú úlohu môže hrať aj závisť, pocit neférovosti, môže tam byť nejaká známka neuspokojenia sa s tým, kým v skutočnosti sú a čím a kým sa stali. Kompenzácia pocitu menejcennosti je jedným z tých najčastejších menovateľov.
Dá sa podľa teba proti kyberšikane efektívne bojovať?
Nie sme a nemali by sme byť odkázaní na to, aby sme presviedčali svoje okolie o tom, kto sme, kým sme a kým sa chceme stať. Ak budeme poznať samých seba, ak budeme poznať svoje limity a investujeme viac času do naplnenie svojich vízií, tak všetky tieto negatívne názory a útoky od ostatných ľudí budú menej relevantné. Nebudú mať výpovednú hodnotu, ak budeme poznať svoju pravdu. Ak mi príde správa, že som taký alebo onaký, slabý kus alebo že som nič nedokázal, tak automaticky takáto správa pre mňa stráca význam, pretože viem, ako to v skutočnosti je. Najdôležitejší sme my, najdôležitejší sú ľudia, ktorých máme radi, a to sú oblasti, kde musíme investovať svoj čas a upriamiť svoju pozornosť. Aj toto je spôsob, ako zvládať problematiku kyberšikany. Musíme byť silní, stáť si pevne za svojím, veriť si a hlavne sa poznať. Tento boj je zbytočný v prípade, ak človek nebude mať rád samého seba.
Príkladom je aj Donatour 2019, ktorého hashtagom alebo skôr sloganom je pevne na nohách. Budem stáť pevne na nohách, či už tu budú zlé poveternostné podmienky, či zlá cesta, stále to budem ja a pôjdem po nej, či už bude hrboľatá, kľukatá, alebo akokoľvek nebezpečná. Pôjdem ňou a budem zvládať tieto aj iné prekážky. A na konci svojej cesty si môžem povedať: Wau, zvládol som to, bolo to ťažké, ale dokázal som to – či už po fyzickej, alebo aj psychickej stránke – a môžem si samého seba vážiť opäť o niečo viac. Budem mať skúsenosť, ktorú mi nikto nevezme, či už komentárom, alebo hocijakým iným negatívnym komunikačných prostriedkom.
Táto cesta je symbolom toho, že tak ako ja budem mať na ceste veľa prekážok, ktoré musím zvládnuť, takisto majú ľudia veľa prekážok na rôznych sociálnych sieťach, internete, školách a musia fungovať, musia ísť ďalej, ak chcú byť súčasťou tohto spoločenského systému, chcú byť začlenení a akceptovaní a chcú byť každý deň lepší. Musia to vedieť zvládať a musia mať hrošiu kožu, nemať strach zo zlyhania a z názoru iných ľudí.
Koniec koncov, treba žiť život podľa seba. Máme ho iba jeden a nikto iný ho za nás žiť nebude. Takisto ako za mňa nikto nepôjde viac ako 600 km na longboarde. Teším sa na ľudí, ktorí priložili ruku k dielu a pomohli z obyčajnej myšlienky pripraviť takýto výnimočný a inšpiratívny projekt. Teším sa na tváre svojich priateľov, rodiny a všetkých tých, ktorým sa pozriem na konci tejto cesty do očí a uvidím ich nadšenie. Bude to dlhá cesta. A za to im patrí jedno veľké ďakujem.
