TechBikers 2019 aka ako sme za 3 dni odbicyklovali 300 km


09.05.19
Publikoval Monika Floreková

Vo svete syndrómov suchých očí, karpálnych tunelov a neviem akých všetkých kancelárskych nástrah nám prospeje vymeniť pracovné prostredie za čerstvý vzduch. A čo môže byť ešte lepšie, ako spojiť takýto výjazd s dobrou vecou? Fundraisingová aktivita TechBikers spája zábavu, športovú aktivitu a boj za prospešné veci.


Ak ste počas posledného aprílového víkendu sledovali stories na našom instagramovom profile, neušiel vám cyklovýlet, ktorého súčasťou sme boli aj my. TechBikers Vienna to Budapest je jedna z mnohých 300-kilometrových trás, ktoré sa organizujú v strednej Európe. Projekt vznikol v roku 2012 v londýnskom Google Campus pre technologickú komunitu. Cieľ bol jasný – odložiť notebooky, oprášiť svoje bicykle a podporiť charitatívnu akciu. Účastník si vytvorí vlastnú mikrostránku, kde môžu jeho priatelia a známi prispievať na projekt Room to Read, ktorý podporuje vzdelanie detí v chudobných krajinách.

Už pred samotnou akciou som dostávala otázky typu: ako to chcem dať, či to nie je veľmi dlhá trasa a podobne. Ale s mojou červenou raketkou sme sa tejto výzvy nezľakli a zistili sme, že je to jednoduchšie, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Výsledky jázd z víkendu mňa a mojich kolegov si môžete pozrieť na Strave:

Deň prvý: Viedeň – Bratislava

Trasa sa začínala vo Viedni, kde prebehlo zoznámenie so servisným tímom (vtedy som ešte netušila, že servisák Libor bude môj najlepší kamoš), s organizátormi, s chalanmi z Cyklo Zvolen a, samozrejme, s ostatnými cyklistami. Kým sme vyrazili, prišla moja prvá podpásovka dňa v podobe defektu na prednom kolese. Áno, bicykel spokojne a pokojne stál, ale kolesu sa niečo nepáčilo. Takto som sa zoznámila s Liborom, ktorého meno si ešte párkrát prečítate.

Trasa z Viedne do Bratislavy patrila so svojimi 92 km medzi tie najkratšie a musím povedať, že aj najkrajšie. Prevažne rovinka, Dunaj po pravej strane a neskutočný bočný nárazový vietor všade, kde sme odbočili. Pár metrov pred koncom cyklotrasy pri hrade Devín prišlo druhé sklamanie dňa. Možno už tušíte, ale hovoríte si, že to nemôže byť pravda. Áno, zas som dostala defekt, áno, zas to nešťastné predné koleso. Libor zachraňoval, ako sa len dalo, a vymenená duša drží doteraz. Čistý čas jazdy prvého dňa bol 4 hodiny 13 minút a končili sme na Starom moste s priemerkou 21,7 km/h.

Deň druhý: Bratislava – Komárno

Nebudem klamať, na druhý deň sa mi vstávalo ťažko. Hlavne keď som videla tú zamračenú oblohu, skorú rannú hodinu a vidinu viac ako 100-kilometrovej jazdy. To som ešte netušila, že celá jazda z Bratislavy do Komárna bude mať skoro 112 km. Najväčšia bomba dňa prišla pri Danubiane, keď sme mali voľnú ruku a naši cyklisti Juro s Jančim sa mohli naplno rozšupnúť. Pred sebou mali 30-kilometrový šprint až do Gabčíkova, kde to mohli bombovať, ako len najviac chceli.

Ako premotivovaný a súťaživý človek niekedy poznám svoje limity a na šprint som sa vybrala s Miňom, s ktorým sme sa dohodli, že pôjdeme pomalšie, lebo ich tempo nedávame. Miňo to tušil, ja som to odmietala, ale po pár metroch a predbehnutých cyklokolegoch to prišlo. Začala som bombovať aj ja. Poviem vám, bola to neskutočná paráda až, kým ma nezastavil protivietor a ja som sa sama ocitla v medzipriestore dvoch skupiniek. Nemala som nikoho, kto by mi rozrážal vietor, a mala som iba jeden cieľ – neopustiť sa a dobehnúť skupinku predo mnou.

Kým sa mi to podarilo, začula som z ľavej strany rapkanie starého červeného Cinelli bicykla a zrazu ma pohltil pelotón! A bola to najlepšia vec na svete. Jazda v tuneli bola rýchla, hladká a aj som si chvíľu vyskúšala rozrážanie vetra. Šprintérsku prémiu vyhral čakane Janči a hneď za ním sa umiestnil Juraj. Deň druhý sme ukončili v komárňanskom hoteli Peklo v čistom čase 4 hodiny 5 minút a s priemerkou 27,4 km/h.

Deň tretí: Komárno – Budapešť

Ak vám príde čudné, že sa mi v sobotu nič nestalo, žiadny defekt ani iné zlyhanie, tešte sa na posledný deň. V nedeľu sme vstávali s úsmevom, ale s vedomím, že nás čaká kopec. Z Ostrihomu do Budapešti to inak nejde – a možno aj ide, len nám to chalani z Cyklo Zvolen zabudli povedať. V Ostrihome som bola prvýkrát a ten výhľad zo štúrovskej strany je nádherný a aj jazda po moste na druhú stranu bola zážitkom. Ak hľadáte tip na dlhší cyklovýlet, odporúčam.

Pod už zmieneným kopcom sa rozdali inštrukcie a tu zas zaúradovala moja premotivovanosť, keď som asi nepočúvala tak, ako som mala. Predsa len sme mali s Miňom súťaž, kto z nás dvoch vyjde kopec prvý. To, že celkovo zo skupiny to bude Janči, sme vedeli už od piatka. Stúpanie do kopca bolo okolo 8 kilometrov. Ja som šliapala 11 km. Posledné kilometre som si osamotená nahlas spievala od I’ve had thetime of my life až po hitovicu od Simon & Garfunkel.

A práve svoju snahu o spev, nedostatok kyslíka, kruhy pred aj pod očami viním za to, že som neodbočila tam, kde som mala, ale úplne zbytočne som šliapala do kopca 3 km navyše. Tušila som, že som úplne inde, ako by som mala byť, tak som volala Jurajovi, ktorý mi hovor zrušil. Organizátorka Majka vyslala môjho BFF Libora, aby mi išiel v servisnom aute oproti. Naša cesta sa po 5 hodinách a 13 minútach a s priemerkou 21,6 km/h skončila v Budapešti.

Čo ma cyklovýlet trvajúci tri dni naučil:

  • Vypadnúť od počítača na dlhší cyklovýlet je super.
  • Dá sa to zvládnuť, hlavne keď máte pravidelné prestávky so snackmi a jednu väčšiu obedovú pauzu.
  • Svalovica sa dostaví až v pondelok po zdolaní nedeľného kopca.
  • Bicyklujem väčšinou sama alebo vo dvojici, takže jazda v 8-člennom tuneli bola extra zážitkom.
  • Slovenské cesty zvládnu aj cyklistov.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK: